Takto o známom hokejovom triu napísal časopis SMER, dňa 24. októbra 1964. Tento článok v našej publikácii uverejňujeme veľmi radi, aby nám natrvalo pripomínal tých, ktorí písali slávnu kapitolu v histórii mikulášskeho hokeja.
Slávne trio útočníkov
Mikulášťania sú pyšní na svoju hokejovú tradíciu. Oddávna tu hrali dobrý hokej a pritom vychovali desiatky výborných hráčov. Starší labužníci ešte aj dnes v superlatívoch hovoria o Lehotskom, no nevynechávajú ani útočný trojzáprah: Starší – Hubka – Kresák, ktorému nebolo páru na širokom okolí. Odborníci aj dnes (1963) s istotou tvrdia, že táto trojica by svojím niekdajším výkonom aj v súčasti obstála v prvoligovom drese. Ale rôčky človek nezastaví. Maroš Hubka „šéfuje“ prvoligovému mikulášskemu dorastu a Kresák „má prsty“ v druholigovom mužstve. Ostal nám už len niekdajší „ucháň“ Janko Starší, ktorého do spomínaného útoku zapísali práve vtedy, keď mal 15 rokov.
Dnes, presnejšie 17. októbra 1963 mal 31 rokov, nuž prebehnime aspoň stručne jeho športovým životom, plným radosti, vzrušení, krásy …
„Už ako malé žihadlo do mnohých športov pchal prsty. Pritom nielen tak naturalisticky. Stačí sa zmieniť, že jeho prepychové vydekorovanú izbu na bratislavskej Šteinerovke zdobí aj titul majstra Slovenska v dvojhre dorastencov v stolnom tenise a majstrovský titul ČSSR vo štvorhre spoločne s Ružomberkom Michaličkom. Zaplietol sa aj do futbalu, kde hrával za Iskru Lipt. Mikulíš. Bol aj basketbalistom. No najväčšou jeho láskou bol však vždy hokej. Tomuto ostal verný, ľúbi ho, ba išiel tak ďaleko, že dnes ho vedecky prehodnocuje, spája teóriu s praxou ako asistent na katedre Lekárskej fakulty UK v Bratislave i ako aktívny športovej v drese Slovana CHZJD Bratislava. „Hokej je môj život!“, môže Janko Starší celkom pokojne povedať.
Pravda, cesta za majstrovstvom nebola ľahká, Nástup na svetové kolbištia sa začal štartom v drese ČSR vo Švajčiarsku. Bolo to v roku 1954 a postupne si celý športový svet zvykol na vynikajúceho útočníka,
na obávaného strelca s mimoriadne presnou ranou. A keď sa do Ženevy v roku 1961 vrátil, aby na majstrovstvách sveta dokázal svoje kvality, tak „profesorský“ útok Starší – Vaněk – Černý priam okúzlil svet. Veru, nemožno sa čudovať, že Švajčiari nezabúdajú práve na Staršieho a veľmi radi by ho privítali aspoň na rok v úlohe trénera.
V tejto sezóne 1964 z toho zišlo, no čo nebolo teraz, môže byť neskôr. Sily a rozum Mikulášťana tiež veľmi potrebuje Slovan CHZJD Bratislava . . . V hokejovej lige sú známe jeho strelecké kvality, no pripomeňme, že za národné mužstvo ako rozohrávať vsietil 32 gólov a zohral 78 medzinárodných stretnutí. Koľko ich bolo neoficiálnych a proti zahraničným klubovým mužstvám vo farbách ČSSR, to sa dá veľmi ťažko zrátať.
Aj keď Janko Starší ešte nezavesil korčule na klinec (a tak ľahko ani nezavesí), lebo rastie z neho telovýchovný vedec, robí ašpirantúru na hokejovú tému, predsa možno už dnes povedať, že jeho meno sa zapísalo na najslávnejšiu stránku kroniky čs. hokeja. Z tohto majú radosť v Mikuláši. Liptovskú tradíciu oživujú Maroš Hubka, ktorý študuje teóriu popri zamestnaní, zhodou okolností u Staršieho, Jano Kresák čerpá poznatky nielen z vlastných „zásob“, ale aj od oboch teoretikov“.
Martin Hubka
tréner – objaviteľ
V našej publikácii často spomíname meno hráča trénera Martina HUBKU.
V lete 1988 telovýchovná organizácia na Slovensku pristúpila k hodnoteniu a odmeňovaniu trénerov, ktorí objavujú talenty a pracujú s mládežou. Nemôžeme teda hovoriť o tradícii, ale o podnecujúcom počine. Najprv si všimli centrálne orgány telovýchovy odborníkov v individuálnych športoch, prednedávnom v kolektívnych. Spomedzi všetkých, ktorí pôsobia na Slovensku, do Bratislavy sa zišlo 20 najlepších. V tvárach sa im zračila hrdosť z ocenenia a aj radosť z možností vymeniť si skúsenosti, pohovoriť si o práci s mládežou, o rozdielnych podmienkach, o potrebách toho – ktorého športu a aj o morálne, etike športovca, o výchove, o vzťahu rodičov, školy, detí k trénerom. Podnetnou sa ponúkalo neúrekom. Konečne – vyznanie sa vlialo do jediného toku: Základom dobých športových výsledkov je včas objavenie talentu a dôsledná, odborne fundovaná práca s ním!
Na tomto stretnutí bol aj Martin Hubka z TJ Lipt. Mikuláš. Povedal tu svoje pripomienky, ktoré pre ich aktuálnosť citujeme v plnom znení tak ako ich uverejnil časopis ŠTART dňa 26. septembra 1988.
„Ako tréner hokejistov tiež mieni, že pri doceňovaní trénerov sa berú do úvahy i momentálne výsledky, že už sa ani nespomenie, že napríklad od nich, z Lipt. Mikuláša vyšli Pethö, Švárny, Dragan, Božik, Jančuška, Bača, Záruba, Veselovský a ďalší. Načal však oveľa závažnejšiu tému. Podľa jeho mienky vytvorením hokejových tried mnohí talentovaní chlapci ostávajú „bezprizorní“
Nádej hrať hokej majú chlapci zaradení do hokejových tried, alebo pre ostatných „tých z ulice“ sa ľadu nedostáva.
Nikde nie je napísané, že do procesu vstupujú len tí najtalentovanejší, najperspektívnejší. Mnohým sa zobrala šanca. Kto nedostane do prípravky, ten na ľad akoby nemal nárok. Toto obmedzenie sa potom negatívne odráža v kontexte s celým hnutím, neraz sa „trápia“ tréneri s neperspektívnymi chlapcami a talentovaní ostávajú pre nich neobjavenými. Sú na „ulici“. Platí to nielen v hokeji, ale aj v ostatných športoch. Telovýchovná organizácia by mala byť otvorenejšia, prístupnejšia pre všetkých, hoci pravda, jej možnosti obmedzuje materiálno-technická základňa, nedostatok ľadu bazénov, telocviční, kurtov, ihrísk, štadiónov.“
Hoci od týchto názorov Martina Hubku uplynuli 4 roky, problém „zapojenia“ všetkých mladých záujemcov – chlapcov do tréningového procesu je stále aktuálny. Nuž, pred vedením HK 32, ale aj ostatnými hokejovými funkcionármi na Slovensku, stojí úloha, ako do hokejovej hry zapojiť čo najväčší počet mladých „záujemcov“.
Zo spomienok Jána Kresáka
bývalého hráča a trénera
Ešte aj dnes, keď s Jánom Kresákom debatujeme o mikulášskom hokeji, vidno, že tento nestor hokeja má k nemu úprimný a citový vzťah. Mnohí labužníci hokeja si ešte aj dnes dobre pamätajú na slávny útok Starší – Hubka – Kresák, alebo na časy, keď Ján Kresák bol trénerom mužstva A. 1959.
Vtedy hokej dokázali hrať len tí najobetavejší. Podmienky pre jeho existenciu boli skromné, veľmi skromné. Bolo treba veľa obetavosti, chuti a nadšenia. Hokej hráči vtedy vnímali fyzicky, ale najmä srdcom. Dôkazom toho tvrdenia sú aj zážitky, na ktoré si Ján Kresák dodnes spomína. Má ich veľa. Pre mladšiu generáciu sme zaznamenali aspoň dva.
„V rokoch 1940–1942“, spomína Ján Kresák, „sme hrávali stretnutie s Prešovom. Tešili sme sa! Čo však čert nechcel, prišiel odmäk a ľad sme nemali. Hrali sme na otvorenej ploche. Zápas sme nechceli odvolať.
Pomohli sme si. Od potoka Vrbičanka sme vykopali „kanál“ Potok sme zatarasili doskami a voda sa hnala na plochu klziska. V noci primrzlo, ľad stvrdol a za dva dni sme „urobili“ ľad- Nuž, takí sme mi boli hokejisti. Ak sme chceli hrať, museli sme si sami pripraviť aj ľad. Potom sa mal začať zápas Zrazu sme zistili, že nesvieti svetlo. J. Tomašovič, ktorý bol slávnostne vyobliekaný, sa vyškrabal na elektrický stĺp a opravil poistky. Svetlo bolo. Ale, poriadne si zamazal nedeľné šaty. Jediné nedeľné šaty . . .“
„V roku 1941 sme cestovali do Považskej Bystrice, kde sme išli odohrať stretnutie o postup do ligy. Vo vlaku, ešte kusisko pred Bystricou, sme sa preobliekali do dresov. Vtedy nebolo peňazí na hotel a v Bystrici nemali šatne. Do počtu ním chýbali dvaja hráči. A tak za nás „na čierno“ sa do dresov obliekli Emo Fábry a Dušan Faško. Za Pov. Bystricu hral vtedy aj Dodo Rajman, neskôr populárny futbalový reprezentant. Tento poznal Fábryho, vedel, že ide hrať na „čierno“. Všetci sme tŕpli. Čo ak nás Dodo prezradí? Je po zápase. Prehráme kontumačne. Ale Dodo Rajman bol „fér“ chlapík. Neprezradil nás. Vyhrali sme a postúpili do I. slovenskej ligy“
Podobných zážitkov nám Janko Kresák porozprával viac. Všetky sú zaujímavé a výrazne charakterizujú postavenie hráčov a funkcionárov v prvej etape formovania hokeja v L. Mikuláši.
Ján Kresák je verní dodnes hokeju. Hoci je na dôchodku, nevynechá ani jeden – jediný zápas. Silne fandí dnešným hráčom A mužstva a zo štadióna odchádza vždy usmiaty, spokojný keď mužstvo vyhrá. Jeho želaním je, aby sme opäť v I. SNHL „hrali prvé husle“ a získali titul majstra I. SNHL. Pochopiteľne, že podobné želanie majú všetci priaznivci a podporovatelia HK 32.
A. Kalousek za L. Mikuláš odohral dvadsať sezón
Kto by priaznivcov Mikulášskeho hokeja nepoznal nestarnúceho Antona Kalouska. Patrí do tretej generácie, ktorá výrazne ovplyvnila rozvoj hokeja v L. Mikuláši. Keď listujeme v kronike, zistíme, že „za hokejový klub odohral dvadsať sezón, z ktorých 10 rokov bol útočníkom (ľavé krídlo) a 10 rokov, až do svojho odchodu „z ľadu“ (1982) vynikajúcim obrancom.
Zmeniť jeho výkonnosti bol v rokoch 1079/1980, keď tvoril kvalitný obranný rad s Rudom Pongrácom. Od roku 1964 do roku 1972 takmer v každom stretnutí dal gól.
S hokejom začal ešte v roku 1959 v Poprade. V sezóne 1963/64 hral vo východoslovenskej divízii. Potom si ho všimli funkcionári z Lipt. Mikuláša (Teodor Horák, Pavol Matis, Ján Michálek a Fredo Maurovič) a títo ho získali do L. Mikuláša tak, že zabezpečili, aby vojenskú prezentačnú službu vykonával v L. Mikuláši a zároveň hral hokej. Neľutuje, že tu „zakotvil“. S hokejom prežil časy slávy, ale aj pády, prežil víťazstvá i tituly majstrov, ktoré hokejisti z Liptova dosiahli. Popri ňom vyrástli kvalitní obrancovia: Božík, Štulajter, Koniar. Od otca si zobral športový vzor a jeho syn Anton, ktorý sa hokeju venuje od družstva žiakov. V tomto období je na vojenskej službe v Topoľčanoch, kde hrá za VTJ. A dobre!
Anton Kalousek pamätá ešte na časy, keď sa hokej hral na otvorenej ploche, potom na výstavbu zimného štadióna, a keď v roku 1982 skončil svoju aktívnu hokejovú činnosť, dožil sa práve 37. rokov. Na hokej ale nezanevrel. Hrá za Old Boys, veteránov. Stále chce byť spojený s hokejom. Veď jemu vlastne upísal celý svoj život.